Jalovec priťahuje cestovateľov a objaviteľov už po stáročia, a zvláštny vzhľad jeho vrcholu rozprúdi predstavivosť ako žiadny iný vrchol v Chorvátsku. Na každú svetovú stranu má iný tvar a vyniká vrcholový previs. Klek sa 1181 metrov nad morom nepatrí medzi najvyššie chorvátske hory. Ale skalnatý vápencový vrchol ho robí vyšším a zdanlivo nedostupným. Kedysi dávno musel vzbudzovať úžas.
Hrebeň hory pri pohľade z východu, zo smeru od Ogulinu, vyzerá ako obrovský skamenený obr. Div leží na chrbte, jeho hlava je hlavným vrcholom Kleku a nohy spiacej hory sú dva útesy Klecu. Zdá sa, že gigant tvrdo spí, no niektoré iné tvory mu počas búrlivých nocí nedajú pokoj. Legenda hovorí, že keď okolo Kleku šľahajú blesky a hromy, že čarodejnice volajú po dedine na jej vrchole.
Historik a spisovateľ Rudolf Strohal Koncom 19. storočia formou príbehov zapisoval ľudové rozprávky o klečských bosorkách. Hrdinky príbehov, bosorky z Kleku, varia tajomné bylinky a oleje, natierajú sa nimi, lietajú na Klek alebo jazdia na sluhovi na vrchol, pustošia hostince, celé hodiny tancujú čarodejnícke tance, zabíjajú manželov a požierajú deti. a zapájať sa do všetkých druhov iných čarodejníc a zla. Mnohé z mýtov, ktoré Strohal uvádza ako folklór, sú však v skutočnosti výpovede žien obvinených z čarodejníc, ako aj svedkov a sudkýň na skutočných čarodejníckych procesoch v severozápadnom Chorvátsku počas 17. a 18. storočia.
///V domovine mojej starej mamy
Klek sa často spomínal ako miesto ich stretnutí v spovediach čarodejníc na týchto procesoch. Týka sa to nielen procesov žien z Ogulinu a okolia, ale napríklad aj žien zo Záhrebu. Klekovu všeobecnú známosť hlásili už Slovinci historik a vedec Johann Weichard Valvasor v cestopisoch vydaných v roku 1649. Niektoré zo žien odsúdených za Klečko kopernik skončili svoj život na hranici. Jedna z bosoriek však podľa ľudovej legendy skamenela. Pri vstupe do dediny Bjelsko na úpätí Kleku je hríbovitá skala, ktorú ľud nazýva (Visi) Baba.
Čarodejnice – víly, ktoré používajú zlé kúzla
A kým prenasledovanie a vyvražďovanie čarodejníc v západnej Európe vrcholilo v 17. storočí, v Chorvátsku sa najstrašnejšie formy mučenia a popráv žien obvinených z čarodejníc začali až v roku 1698. Skončili sa dekrétom cisárovnej Márie Terézie v roku 1758. V obvineniach proti čarodejniciam sú obvinení z toho, že uzavreli zmluvu s diablom a obcovali s ním. Z ľudí robili zvieratá, ničili úrodu, zvádzali manželov... a mnohé iné veci, ktoré vždy nemali nič spoločné s ľudovými poverami. Vo folklóre Karlovaca boli bosorky často len víly, ktoré používali zlé kúzla.
Ale pre inkvizítorov tej doby boli bosorky aj bylinkárkami a inými ženami, ktoré sa zaoberali „pohanským“ liečením a liečením, ale aj sebavedomými dievčatami, ktoré odmietali byť poslušné vo „svete mužov“, ktorý nariadila šľachta a cirkev. času. Takto chorvátsky bán Nikola Frankopan ochorel na Vianoce v roku 1620 v Bosiljeve „... pretože ho čarodejnice svojimi kúzlami zbavili schopnosti používať nohy“. K pacientovi prišla veštica a chválila sa, že ho vylieči čarodejníctvom a tajnými kúzlami...“. To jej vraj nefungovalo a zákaz vyliečil kňaz. Strohal však upozorňuje: „Takéto šamanky mali medzi ľuďmi veľmi vysokú reputáciu. Ľudia im dôverovali oveľa viac ako lekárom. Nedávno v rovnakom čase zmizne aj babička čarodejníka.“
Keď sú zo skál Kleky „vyhostené“ čarodejnice, ľudia sa ho odvážili navštíviť. Na Klek tak v roku 1838 vyliezol saský kráľ a botanik Fridrich August II. sprevádzal ogulinský dôstojník Josip Jelačić, neskorší chorvátsky bán. Po výstupe na Klek v roku 1874 sa Dr. Johanes Frischauf, univerzitný profesor z Grazu, stretol v Oguline s dôstojníkom a spisovateľom Budom Budisavljevićom a právnikom a spisovateľom Vladimirom Mažuranićom (synom chorvátskeho bána Ivana Mažuranića). Stretnutie bolo podnetom na založenie Chorvátskeho horolezeckého spolku v Záhrebe v tom istom roku.
Okrem Kleku sa v Ozalji ukrývajú aj legendy o čarodejniciach a v Rastoki sú ukryté víly
Po Kleku mala oblasť Ozalj kedysi zlé meno pre „babský biznis“. Historik Emilij Laszowski spomína, že ešte za jeho čias, začiatkom 20. storočia, obyvatelia Trgu verili, že kupa v noci čarodejníc ktoré sa tam vozia na vozňoch. Napríklad Dora Lagenka bola v roku 1694 upálená ako bosorka v Ozlje a Bari Petruša z Vivodiny bola v roku 1749 sťatá a potom s telom hodená na hranicu.
Rovnako ako v Oguline, aj v Ozlje a inde v okolí Karlovca aj dnes, ako upozornil kurátor Mestského múzea Karlovac. Igor Čulig, "... odhaľujeme stále hlboko zakorenenú tendenciu niektorých obyvateľov tohto regiónu v neobvyklých, a najmä nešťastných prípadoch prinajmenšom podozrievať z čarodejníctva." Čulig napísal aj hru o bosorke Bare Petruši, ktorú v roku 2000 uviedli v starom meste Dubovac.
Legenda o vilách v Rastoke existuje tak dlho ako samotná dedina Rastoke. Kým lyžičiari mlyna celú noc mleli kukuricu a pšenicu, mlynári a mlynári sa dlho do noci motali pri petrolejkách a rozprávali rôzne príbehy zo svojho života. Medzitým - Raštok vily by si zobral kone, ktoré mlynári nechali pod senníkmi, aby si oddýchli na cestu domov. Za skorého úsvitu priniesli víly späť kone – zadychčané, unavené, spotené a s množstvom drobných vrkočov z hrivy. Oni zase prali v Slunjčici šaty, tancovali v kruhu a tancovali, volali mlynárov, aby sa k nim pridali...
///Mesto Slunj získalo UNWTO World Tourism Award
Aj dnes sa radi zhromažďujú, takže každý, kto naozaj chce, ich môže vidieť a stráviť čas pri vodopáde Vila Kosa...
///Kde v Chorvátsku môžete vidieť víly?
Zdroj: TZ Karlovackej župy
Titulná fotografia: Vjekoslav Žgela
