Každý deň priťahuje oči tisícov a tisícov cestovateľov kužeľovitý vrchol na okraji Žumberk - Samoborski Gorje, severne od diaľnice Záhreb - Karlovac, na vrchole ktorého sa nachádza hrad rovnakého mena ako samotný vrchol - Okić. Priznám sa, sám som sa nespočetne veľakrát viezol a povedal si: „Raz tam vyleziem“. A tak som si jedného pekného dňa – a to doslova, pretože na 500 metrov vysoký vrchol za zlej viditeľnosti by bola škoda, splnil želanie.
Na spiatočnej ceste zo Záhrebu do Karlovca som namiesto k mýtniciam v Lučkach zamieril v spoločnosti mojej životnej partnerky Biby smerom na Samobor a potom na časti úzkej a kľukatej cesty som sledoval značky až do horská chata Maks Plotnikov. Tam je koniec cesty.
Existuje niekoľko spôsobov, ako vyliezť na vrchol. Jeden z nich, veľmi náročný, najmä bez horolezeckej výbavy, pred niečo vyše dvesto rokmi, chorvátsky spisovateľ a alpinista, inak rod. Z Karlovca Dragojla Jarnjević, úspešne vyliezla a to aj naboso. Na jej počesť, ako priekopníčky chorvátskeho horolezectva a alpinizmu, je chodník nazvaný - Dragojlova cesta.
Vybrali sme sa na novú cestu hneď doľava, označenú ako ľahšiu, a asi za desať minút sme sa dostali na okraj stredovekej pevnosti. Hlavný vchod a dlhá budova, ktorá mala pravdepodobne tri poschodia, je dodnes rozpoznateľná. Je možné, že išlo o hospodárske budovy, aké sa našli pri väčšine opevnení, pričom obytná časť bola na vrchu.
Výstup na toto predmestie je prechádzka v parku v porovnaní s tým, čo nasleduje. Biba sa vyjadrila, že sa cítila ako Frodo lezúci do Mordoru. Chodník je veľmi úzky, miestami je dobré sa držať koreňov či kameňov, čo je až neuveriteľné. Na konci výstupu však čakala odmena.
Najprv sme narazili na okrúhlu vežu, ktorá bola podľa priloženého plánu pravdepodobne vodnou nádržou a nad ňou sme sa vynorili k bývalému kostolu, o ktorom sa už nevie, komu bola zasvätená. V tej časti je ešte zachovaný oblúk nad apsidou, ktorý tam už nie je, no aspoň ako útecha nám poskytuje krásny výhľad na severovýchod.
V starých písomnostiach sa pevnosť Okić spomína na konci 12. storočia a slávu si získala tým, že ju neúspešne obliehali Mongoli a potom Turci. Obrancov Okića obľubovala matka príroda, ale aj zručnosť staviteľov, takže pre vtedajšiu vojnovú techniku a zručnosť zostal Okić nočnou morou všetkých jeho útočníkov.
V dvoch generáciách, od roku 1416 do roku 1479, patril Okić Frankopani a ten kniežaťu Nikolovi IV. Frankopanovi a potom jeho synovi Martinovi II. ktorý ho s niektorými ďalšími majetkami po svojej smrti prenechal kráľovi Matejovi Korvínovi.
Výstup a prehliadka Okića ma inšpirovali k napísaniu príbehu o princeznej Kataríne, jedinej dcére 11 detí kniežaťa Nikolu IV. Frankopana, ktorý nájdete v novej knihe príbehov o Frankopane.
A nakoniec som našiel informáciu o samotnom mene Okić. Hovorí sa, že pochádza z latinského názvu z rímskej éry „Mons acutus“, čo by sa do chorvátčiny dalo perfektne preložiť ako „Ostrý vrch“, ale časom ľudia pôvodný výraz pokazili na dnešný Okić.
Ak sa rozhodnete navštíviť toto hradisko, ktoré určite zo srdca odporúčam, vyberte si pekný a slnečný deň s dobrou viditeľnosťou. Výhľad si užijete rovnako, ak nie viac, ako my.
Fotografie: Tomislav Beronić
***
Objednajte si knihu FRANGERE PANE: Príbehy o Frankopanoch od Tomislava Beronića.
Kniha je dostupná na KONEKTORY
