Obrovská zanedbaná betónová megastavba a taká je už roky. Nezáleží na tom, kde to je, na čo sa používalo, aká je jeho história... To všetko sa dá nájsť na internete, stačí zadať „Skleróza“ a máte to, copy-paste príbeh, ktorý ide už sto rokov. Zaujíma ma niečo iné, a to je to, ostať v ňom, keď nikto nie je nablízku, keď všetci spia a všade je ticho. Zaujíma ma to, pretože je to súčasť mojej práce, ale nie len kvôli tomu.
V tých tmavých hodinách, keď sedíte na takýchto miestach, sa zdá, že sa prebúdzajú rozpadnuté steny a pootvorené okná odrážajú nejakú zvláštnu hru farieb. Svetlo prichádza zvonku, z ulice. Vysoké lampy hľadia na podlahu ako zdeformované postavy. Okolo prechádza myš. Nohu má poranenú, napoly visí – zdá sa, že ho „uštipla“ nejaká mačka. Skryje sa do vrecka a zmizne v tme.
Ticho. mesiac.
Pozerám sa na hviezdy, galaxie, satelity a mimozemšťanov. Údajne existujú, hovoria Američania, a všetko majú na starosti ako hlupák. Bo - Neviem. Kto už bude vedieť, kto má pravdu a kto nie.
Ticho.
O kúsok ďalej, za ošúchanou stenou, sa zrazu ozvalo akési lapanie po dychu. Zimomriavky, brnenie prejde a strach sa prebúdza. Zdvihnem kameň z podlahy a v tej polotme sa vrhnem do akcie. Päsť je zaťatá, telo pokrýva studený pot. Nakuknem za stenu, keď tam ukazuje dve chlpaté! Sedia na zemi, spotení, páchnuci. Ozýva sa dychčanie a lízanie. Niečo jedia, hodujú. Všetko vyteká, všade naokolo nejaký zvláštny sekrét.
Naklonený za stenu, aby čo najrýchlejšie videl, o čo ide, sa odtrhne kus steny a dá sa do pohybu. Padá na zem, pozerám sa na neho, zdá sa mi to ako vek, každá myšlienka prejde. Jedna sekunda, dve a BUM!
Triasol som sa a oni tiež! Otočili hlavy, aby videli, čo sa deje, aký votrelec je za nimi. zamrazilo ma. Tvár ako ten najstrašnejší tvor na svete, mussava z prejedania sa. Začali na mne. Bez toho, aby som na chvíľu premýšľal, som začal bežať rýchlejšie, než som kedy v živote bežal. Nohy ma len niesli, prebudila sa vo mne tá živočíšna sila. Napriek tomu boli rýchlejší. Chytili ma, hodili na zem a začali...
"Markoooo", už z diaľky počujem "Si v poriadku?". Trhla som sebou ako zo sna. John stál predo mnou. "Ty vole, ty tam stojíš a pozeráš do prázdna, čo sa deje?", spýtal sa zvedavo. Nevedela som, čo mu mám povedať. Bláznivá hlava sa so mnou v tejto tme jednoducho pohrávala. Fantázia sa prebudila, vyšla Babe Roge a podobní čudáci.
Tma je vlastne to isté ako deň. Nenechajte sa oklamať svojou bláznivou hlavou a predstavivosťou. Buďte realisti, buďte odvážni a užívajte si chvíle, ktoré môžu byť spomienkou na celý život.
Marko Sladić – Váš miestny sprievodca
