Pár obnosených tenisiek, pošliapané spomienky z detstva. Zvykli behať, skákať, ponáhľať sa cez mláky, byť súčasťou niekoho dobrodružstva. Možno uháňali z kopca, preskakovali potoky, brodili sa blatom a zanechávali za sebou stopy neopatrnosti.
A teraz ležia sami, ponechaní na studenom betóne, pokrytí špinou a zabudnutím. Sú to len odpad? Alebo sa stali príbehom, obrazom života, ktorý ide bez nich?
Príroda si nevyberá, čo na ňu ľudia hodia. Predmety, ktoré po sebe zanechávame, mali kedysi svoj účel, raz to bol niečí malý svet. A teraz sú súčasťou krajiny, nechcenými svedkami ľudskej neopatrnosti. Môže sa však odhodené, opustené a zabudnuté stať umením cez objektív?
Môže mať odpad dušu a skončiť u niekoho zarámovaný na stene obývačky? Pozeráme sa na ruiny alebo stopy po niečej existencii? Dobrodružstvá, ktoré sa skončili, alebo tie, o ktorých sa ešte len nehovorí?
Táto séria fotografií oživuje výjavy toho, čo po sebe zanechávame. Je to len odpad alebo nevypovedané príbehy? Sú to obrazy rozkladu alebo pripomienky pominuteľnosti? A nakoniec – ak je niečo pre objektív dostatočne krásne, je to stále odpad?
